Zeman Juraj Ďurikovič

Významným rodákom so zemianskymi koreňmi bol Juraj Ďurikovič (1783-1848)

Narodil sa 12. júla 1783 v Ivanovciach. Patril medzi vynikajúcich a vzdelaných vlastivedných bádateľov Uhorska, ktorého publicistická a rukopisná tvorba obsahuje zaujímavé materiály k štúdiu histórie, geografie a kultúrnych dejín Uhorska a teda i Slovenska. Jeho otcom bol zeman Pavel Ďurikovič  ( Gyurikovits). Mladý Juraj navštevoval od roku 1790 nižšiu školu v Novom Meste nad Váhom a v Zemianskom Podhradí, potom od r. 1793 gymnázium v Trenčíne, od r. 1795 v Modre, od r. 1796 evanjelické lýceum v Bratislave, od r. 1799 lýceum v Korosi, kde sa zdokonalil v znalosti maďarčiny a uhorských dejín. V roku 1800 sa vrátil do Bratislavy, kde dokončil štúdium na kráľovskej akadémií. V rokoch 1802 a 1803 pôsobil ako hospodársky úradník na veľkostatku v Pustom Fedýmeši (Pusté Úľany, okres Galanta), kde bol jeho strýko, tiež Juraj Ďurikovič, hospodárskym správcom, tu napísal svoje jediné, aj to rukopisné dielo, cestopis, v nárečí z okolia Trenčína s čiastočným vplyvom češtiny. Autor popisuje väčšinu obcí, cez ktoré prešli cestou na Oravský hrad, tam išli cez Sereď, Nitru, horné Ponitrie, cez Turiec a Kraľovany, naspäť cez Terchovú, Žilinu a Považie so zastávkou v rodných Ivanovciach. Rukopis je písaný západoslovenským nárečím rodnej obce, s českým vplyvom v syntaxe a v tvarosloví. Ľ. V. Rizner vo svojej bibliografii omylom pripísal autorstvo strýkovi menovaného.

Koncom roka 1803 odišiel Juraj Ďurikovič na právnickú prax k Pavlovi Škultétymu do Bratislavy, u ktorého sa zoznámil s historikom Andrejom Lehoczkým, bádateľom uhorskej geneológie. V tomto období sa už J. Ďurikovič venoval historickým a právnickým výskumom.

Všetky práce písané po latinsky, zostali v rukopise. Do konca života zozbieral celkovo 33 hrubých fasciklov rukopisov. Vtedy si budoval aj vlastnú zbierku kníh, týkajúcich sa najmä uhorských dejín. Knihy i rukopisy sa po jeho smrti dostali k rôznym majiteľom.

Po smrti rodičov sa v roku 1806 presťahoval do Dardy v Baranianskej župe, od roku 1807 žil v Mezolaku, kde bol hospodárskym úradníkom, neskôr sa znovu usadil v Bratislave.

v roku 1809 sa stal hospodárskym úradníkom a od r. 1811 hospodárskym správcom majetkov grófa Zichyho, ktoré opísal v rukopise Historsch-okonomishe Beschreibung des gräflich Franz Zichyschen Guthes zu Pressburg..., ktorý dokončil v r. 1812, kedy sa stal prísažným úradníkom Bratislavskej župy, r. 1818 sa stal členom mestskej rady v Bratislave, neskôr sudcom kráľovskej súdnej tabule v Budíne, a r. 1823 predsedom bratislavského sedriálneho súdu. Dostalo sa mu znanie aj na vedeckom poli: roku 1832 sa stal členom korešpondentom Maďarskej akadémie vied. V tomto období uverejňoval svoje historické a zemepisné práce v maďarčine a v nemčine - uverejnil desiatky článkov a menších štúdií, najmä v Hormayovom Archíve, Hesperuse, v Tudamynyos gujteményi a ďalších, v ktorých prevažujú články o dejinách a súčasnosti Bratislavskej stolice, o živote a diele a knižnici Adama Františka Kollára. Ťažisko jeho literárnej a výskumnej práce bolo v histórii, geografii a kultúrnych dejinách vôbec.

Rukopisná bibliografia J. Ďurikoviča, ktorá sa dostala do fondov miestneho pracoviska Matice slovenskej v Bratislave v polovici 20. storočia pravdepodobne s knižnicou z kaštieľa v Lontove obsahuje abecedne usporiadaný zoznam autorov kníh a rukopisov, týkajúcih sa rôznych oblastí života v Uhorsku a pripojených území.

Juraj Ďurikovič bol svojimi názormi a povedomím typickým predstaviteľom slovenského zemianstva prvej polovice 19. storočia. V 20. a 30. rokoch 20. storočia prešiel aj pod vplyvom svojho spoločenského a verejného postavenia k politickému hungarizmu, k ideológii a politike Uhorska ako jednonárodného maďarského štátu. Zomrel 25. júna 1848 v Pezinku.