Navigácia

Obsah

Povesť

 

Spoveď trenčianskeho kata

 

Začiatkom októbra v r. 1663 premenili krvilační Turci moju rodnú obec Ivanovce pri Trenčíne na mäsiarsku jatku. Čistý potôčik pretekajúci dedinkou, sa zmenil na strašného krvavého hada, plaziaceho sa ako kliatba pomedzi domčeky, záhrady a dvory.
 

V tie dni som bol ako Illésházyho poddaný medzi obcami Trenčín, chrániac mesto a hrad so zbraňou v ruke. Mal som vtedy 25 rokov. Len čo je pravda, rubali sme pohanských Turkov hlava nehlava. A tak isto Turci rúbali nás. 350 hrdinských obrancov hradu padlo pod tureckými zakrivenými palošmi. Po odrazení prvého väčšieho náporu Turkov vydal župan Illesházy a mešťanosta Juraj Szilvay rozkaz, aby sa všetci Netrenčania odobrali chrániť svoje rodné obce. Turci pustošili dediny, pálili domy, vraždili ľudí a brali mládež a ženy do zajatia (Pagi devastati, consremati, incolae trudicati, abacti...). Domov som šiel cez Kostolnú, Adamovce, Kochanovce a iné osady, ktoré boli do základov vypálené. Stretával som všade plač, zúfalstvo, smrť. Moja rodná dedina sa podobala zhorenisku. Môj dom zhorel a vedľa kôlne som našiel skrvavené telo ženy a trojročnej dcérky. Odseknuté hlavy oboch sa váľali neďaleko v prachu. Vybehol som na ulicu a kričal som ako bez zmyslov. Chcel som vraždiť pohanských Turkov. Dobrí susedia ma však vzali k sebe, utíšili a až o tri dni mi prezradili, že môjho 5-ročného syna, zlatého Paľka, ktorého som nadovšetko miloval, Turci do zajatia odvliekli. V hroznom zúfalstve som prestal plakať, ba ani hnev už vo mne nebol. Hľadel som iba do jedného kúta. Občania si mysleli, že som zošalel.
 

V Ivanovciach, po pochovaní mojej ženy a dcérky, som už nemal čo hľadať. Prihlásil som sa v Trenčíne do protitureckého vojska. Bojoval som pri Komárne i Nových Zámkoch. Vrhal som sa do najväčšieho ohňa, strhávajúc do boja mojich kamarátov. Hľadal som smrť. Chcel som umrieť. Veď načo taký život. Videl som však smrť iba okolo mňa. Turci i naši padali ako hnilé hrušky.

Vrátil som sa do Trenčína a nastúpil miesto ako katov pomocník. Po smrti starého kata som sa stal katom ja. Dali mi titul majster Carnifex.

Popravčie miesto bolo za múrami Trenčína. Tu odsúdených vešali, stínali, palicovali, na kolese lámali, štvrtili a bosorky pálili. Po prvýkrát som vyskúšal umenie na dvoch Turkoch. V červenom habite s kuklou na hlave som si vylial svoj hnev. Až do roku 1683 som bol katom na základe práva hrdelného (ius gladii), ktoré udelil Trenčínu ešte v roku 1454 gubernátor Ján Hunyady. 

Vykonal som celú škálu výkono trestov, z ktorých vám niektoré stručne spomeniem:

Ako pravidelný výsluch obvineného bola tortúra (mučenie). Výsluch som robil v podzemnom žalári, aby nebolo počuť rev mučeného. Zariadenie takejto mučiarne pozostávalo z lavice, reťazí, hákov, rebríkov, nožníc, kliešťov a iných železných predmetov. Vypočúvanie nešťastníka sa začínalo nastrčením slučky z hrubého na krk. Prvý stupeň mučenia bola palečnica, pričom prsty obete sa zasunuli medzi oceľové kolíky a postupne priťahovaním boli mliaždené až na kosť. Druhým stupňom tortúry bola šnurovačka, pri ktorej bol mučený priviazaný ostrým tenkým špagátom po celom tele. Špagát sa postupne prerezával do tela až na kosť. Napokon tretím stupňom mučenia bola tzv. španielska čižma, pričom sa nohy mučeného zasunuli do oceľových obalov, ktoré postupným sťahovaním nohu skrvavili a deformovali na celý život.

 

Pri niektorých mučeniach som používal aj prešpikovaného zajaca, pri tomto telo mučeného bolo priviazané na rebrík a posunované po válci s ostrými klincami. Pomocou oceľového krágľa, mučený bol zavesený, takže iba špičkami nôh sa slabo dotýkal zeme. Do úst mučeného sa pritom dávala škrtiaca hruška, ktorá sa v ústne dutine roztiahla tak, že ústa mučeného začala trhať. Taktiež pichanie sa používalo. Najprotivnejšie zo všetkého bolo štvrtenie zaživa (vivum dividere partes quattuor). Pri tomto bol odsúdený zachytný za každú ruku a nohu jedným koncom, ktoré pohybom telo roztrhalo na štyri čiastky.
 

Prišiel rok 1683. Pri Viedni porazení Turci sa dali na pochod Považím. Iba sčernené múry, burinou zarastené dvory a zničené majetky zostali po nich. Došli opäť k Trenčínu. Obrancovia mesta ich útok odvrátili, pričom do zajatia sa dostalo asi 50 Turkov na čele s mladým, urasteným veliteľom. Veliteľ mesta rozhodol, že pre výstrahu veliteľa popravia a 10 Turkov obesia. Poprava veliteľa sa musela urobiť sťatím a ihneď. I keď som otupel pri toľkých rokoch popráv, i keď som veľa krvi už videl tiecť po mojom katovskom paloši, niečo akoby sa vo mne vzpieralo. Bolo mi zrazu ľúto toho mladého krásneho Turka. Ale povinnosť je povinnosť. Veď jemu podobní mi pred dvadsiatimi rokmi krvavo dorezali dcéru a ženu a niekde odviedli Paľka. A tak bez rozmýšľania som švihol mečom. Zakrvavená hlava padla do pripraveného koša. Richtár mi rozkázal, aby som hlavu ukáza okolostojacemu ľudu. Zdesil som sa, keď som za pravým uchom po odhrnutí vlasov zbadal veľký fialový fľak. Spočiatku som myslel, či to nie je zo zaschnutej krvi. Nie, môj zrak ma nemýlil. Bolo to materské znamienko, aké mal pod pravým uchom aj môj Paľko. Povedal som to richtárovi, ktorý hneď zisťoval za pomoci ostatných členov magistrátu, či nejde o janičiara. A skutočne! Pod ľavou pazuchou našli vypálený znak janičiarskeho bojovníka. Už som viacej nepochyboval. Iba som zreval v zúfalstve, vrhol som sa na kolená a tam pred všetkými som začal plačúc bozkávať hlavu popraveného Turka - môjho jediného syna. Prehovárali ma, že ide o náhodnú podobnosť, ale vyvrátiť moju mienku neboli schopní. Vyžiadal som si telo janičiara a pochoval som ho ešte v ten deň v Ivanovciach na cintoríne vedľa jeho matky a sestričky...
 

Tak sa skončila životná dráha majstra Carnifexa Slobodu, dlhoročného trenčianskeho kata. Vlastne sa ešte neskončila. Podľa jednej verzie zúfaly kat sa zase prihlásil do boja proti Turkom, kde aj zomrel.